Nekateri imajo nesrečo in ugotovijo, da njihovi starši zaradi različnih okoliščin niso to, kar bi potrebovali. Ti morajo zelo hitro odrasti in se sami spopasti s svetom kakor vejo in znajo.

Drugi imamo več sreče in lahko starševsko ljubezen uživamo v polni meri od zgodnjega otroštva, skozi dobo odraščanja in tudi v zrelih letih. Včesih se komaj takrat zavemo, kaj sploh pomeni biti starš in kaj pomeni izguba katerega od staršev.

O mojih strahovih, torej...

Po nekaj deževnih dneh je moj oče peljal po gozdni cesti, ki ni ravno utrjena. Pot sicer dobro pozna in ve, da je v mokrem vremenu lahko problematična. A kar se mora, ni teško. In je peljal. Dol. Vse OK. No, sedaj bi pa šli po drugi del materiala. Po tej cesti navzgor. Ko sem slišala, da v gozdu neki avto zelo cvili, sem pohitela na kraj dogajanja.

Tam vidim očeta, ki kot po snegu jemlje zalet. Vzvratno, seveda. Malo na ravnino pa hajdi v hrib. Preden sem ga uspela ustaviti, je že šibal mimo mene po cesti navzdol, z ugasnjenim motorjem (servo ne dela!) in naravnost proti ostremu ovinku.

Sem ga že kar videla, kako pelje naravnost, v drevo, bo sicer preživel, a imel bo polomljena rebra, do najbližjega avta na varni cesti pa je treba peš 15 minut.

Ne vem, če je vedel, kako hitro se bo uspel ustaviti, a zagotovo bo za ta moj strah izvedel tu. Na srečo se je ustavil na koncu ovinka, v gostem robidovju, iz katerega je tudi sam izpeljal. Potem se je le ustavil in se (bledi) hčerki pustil prepričati, da ga po preostalih opravkih odpelje Moj, ki ima avto na trdnem makedamu. Njegov avto pa bomo že rešili, ga obuli v verige, ko se teren malo osuši vsaj od jutranje slane.

Moj strah je tokrat na srečo bil odveč :D

   En la imagen podemos ver a casi todos los intrépidos componentes del Equipo “R”, los rovelloneros Carlos, Fermín, Javi, Julián, Andrés, Vicent y José María que, apretando el pulsador del aparato fotográfico, desaparece escondido detrás de la máquina de retratar, en un día de suerte.

Nikoli do sedaj v življenju namreč nisem štopal. Ali sem se vozil s kolesom ali pa z avtobusom, kmalu zatem z avtomobilom. Tako da je bila to prva tovrstna izkušnja, v katero me je spretno vpeljal Bor, ki je (kot kaže) že pravi mojster štopanja.

Najprej je razložil kako zelo pomembna je lokacija in mikrolokacija štopajočih oseb, da bi le-ti imeli karseda velik izplen avtomobilov. Tako sva se postavila na primerno mesto, kjer je moč avto zlahka ustaviti in obenem na mesto, kjer sva bila že od daleč vidna. No slednje niti ni bilo težko, ker je imel Bor na sebi tako rožaste živo-rdeče kopalke, da so naju najbrž videli že iz pristanišča ali celo trajekta v Starem gradu na Hvaru.

Sledila je lekcija kako se iztegne prst in kaj postoriti, če je osebkov, ki štopajo več! Tako je Bor velel naj samo stojim za njem, z vsemi vrečkami, ki sva jih bila kot dva cigana pred kratkim napolnila v Konzum supermarketu, kot tudi nahrbtnike, vrvi in ostalo plezalsko navlako.

Po petnajstih minutah redko mimovozečih hrvaških voznikov nama je naposled eden ustavil. In to Argentinec! Tip je prišel na Hrvaško zahtevati kar je njegovo - hrvaški potni list. Pravi, da se bo čez leto ali dve upokojil in da ne želi imeti težav, ko bo enkrat Hrvaška v EU. Potem bi namreč rabil vizo.

Štopanje je torej prav zabavno, obenem pa sva ugotovila, da imajo s tem navadno več sreče pripadnice nežnejšega spola.

Aja - nazajgrede iz plezališča se nama prstov ni dalo stegovati, pa še prelepo vreme je bilo za sedenje v avtomobilu. Tako sva lepo z vso opremo 1h 20 min pešačila po vaških cesticah Hvara nazaj do naše ladjice.

Zanimiva izkušnja. Me prav zanima, kdaj bom štopanje ponovil.

5/8
Čo je to láska? "Náhodné" dotyky v štrnástich rokoch? Prvé bozky, ktoré sú navždy najkrajšie, aj keď práve nesadnú? Lístočky, listy či až romány? Vravím si áno i nie. Láska je isto čosi oveľa širšie než "zabuchnutie sa".
Taký obyčajný človek - ľúbi najbližších príbuzných a možno nejakú kočku, s ktorou chodí. Uvažujem teda môj vek - tesne pred sedemnástkou. Ale isto sa vždy nájdu ľudia čímsi pre nás výnimoční, ktorých ľúbime tak trochu inak - neviem, či viac alebo menej.
Neznášam poznámky o zlej orientácii vo chvíli, keď náhodou poviem priateľovi, že ho mám rád. Samozrejme, že väčšinou tie poznámky potom neprodukuje on, lebo keby som to od neho čakal, tak mu to nepoviem, asi by potom pre mňa ani nebol tým, čím je. Poznám veľa blbcov, ktorí na svete nemajú radi nič, najradšej by som ich ani nepoznal. Alebo nevedia, že vôbec majú radi? Lebo aj to je bežné, konieckoncov často čosi nodokážeme doceniť. A to nehovorím o silákoch považujúcich city a ich prejavy za slabosť.
O láske moc nehovorím, aspoň nie v takto abstraktnej a všeobecnej rovine, ale premýšľam o nej. Filozofia sa dlho zaoberala myšlienkami ako a z čoho vznikol svet? Celkom by ma zaujímalo, ako tažko by ktokoľvek hľadal rozumné vysvetlenie týchto otázok pre oblasť lásky. Alebo nahnutých medziľudských vzťahov vôbec. Pojmy z oblasti cítenia nie sú tak ľahko definovateľné, preto sa ľudia nikdy nedohodnú, čo presne čo znamená. Preto je o tom pomerne ťažko hovoriť, zatiaľčo premýšľanie, akoby bežiace na inej, neverbálnej úrovni, tieto otázky môže pokryť predsa len o trošku lepšie.
Nechápem ani prejavy nelásky voči sebe samému. Ja mám v prvom rade rád svoj život. Asi som sebec. Neviem, ale je to vo mne a nič iné si nemienim nahovárať. Nevravím, že by som kvôli nemu vôbec neriskoval - potom by zase nestál za to. Radšej krátky a bohatý, ako dlhý a nudný.
Kráčali sme s Barborou trávnatou krajinou, práve teraz som nikde nevidel nič, čo by pripomínalo človeka - s trochou nadsádzky by som to mohol nazvať stepou. Len telefónne stĺpy nás sledovali už pár hodín. Občas komunikácia najnižšej možnej triedy, občas dedina - ináč nič. Neveril by som, že v tejto republike nájdem taký kus priestoru, ktorý ma vo voľnej krajine uvedie do pocitu skoroosamelosti. Teda fakt len skoro...
Tunajšia krajina mi pripomínala jeden obraz z Ameriky: Indián sa opiera o telegrafný stĺp, v tvári sa mu zračí pocit vykorenenosti. Chcelo by to ešte sneh, ktorý na tej maľbe je. Ináč to bolo dokonalé. Okolie úplná placka, naproti tomu celý horizont lemovaný horami...

Kráčajúc som na španielku tvrdo vybrnkával nejaký rock. Práve to bolo Ride Across the River od Dire Straits, keď sa ma Barbora opýtala: "Koľko sme už v tejto pustatine ušli?"
Zamyslel som sa - včera sme vypadli z Parku, dnes od rána ideme tak päť hodín, môžme mať asi dvadsaťpäť kilometrov. Tak som aj odpovedal.
"Takže takto zajtra by sme už mohli mrznúť v jaskyni?" uisťovala sa.
"Buďme skeptickí," zaváhal som, doplniac to nejakou grimasou profesionálneho odhadovača nášho časového plánu, "počítaj ešte tridsať hodín hrubého času, asi dvanásť hodín pochoďáku."
"Pohodovka!" Barbora sa predviedla v nejakej siláckej pozícii.
Na chvíľu zavládlo ticho. Nepočítam teda prirodzené zvuky všadeprítomnej prírody a gitaru. Tu môj hudobný nástroj nerušilo takmer nič, lebo okolo bolo fakt fantastické ticho. Práve som sa snažil dokončiť sólo piesne, čo som hral (ale na akustike mi to nejde tak pohodovo ako Knopflerovi na elektrike). Zabudol som však včas nabehnúť so spevom, a tak som vec uťal zarezaním práve aktuálneho akordu. "Sakra," zasyčal som, ale natoľko som sa usmieval, že to neprišlo nikomu nejak cholerické... a potom som už jemnejšie plynule prešiel do inej stupnice, kde som rozospieval aj Barboru s Floydovským Wish You Were Here.
Bol to super pocit, keď som si ako trubadúr vyšlapoval a oproti mne Barbora pozadu, aby mi videla do tváre, obaja sme spievali v miernom predklone, skoro ako nejaké typické duo pop-rockovej hudby (v tej chvíli mi napadli Roxette)... Asi by to bola najhranejšia vec počas celej cesty, keby ju neskôr nevytlačilo Zvláštní znamení od Ulrychov.
How I wish, how I wish you were here...
Samozrejme, že najradšej spievam po slovensky (väčšinou svoje veci, potom Nagyho, Mira Žbira a pár vecí od Elánu), prípadne česky (Nedvědi, spomenutí Ulrychovci a pár vlastných), lebo tam som si istý, že mi človek rozumie. Ale Barbora, ktorá dešifrovávala v pohode aj moje nedokonalé podania anglických textov, vedela po anglicky dosť dobre na to, aby som si pripadal pochopený aj v tomto jazyku, ktorý netvoril malú časť môjho repertoáru.
Tesne po refréne Barbora zakopla o celkom neočakávaný drôt čnejúci zo zeme, ale prešla to s úsmevom, ani som nezaregistroval, čo presne na adresu toho kusu kovu zamrmlala. Naďalej teda kráčala opäť tak, ako príroda káže.
"Keby si si mal vybrať, komu by si želal byť tu?" opýtala sa ma, viac menej to bola reakcia na práve teraz dohranú pieseň.
Pousmial som sa a mimovoľne pokrútil hlavou.
"Nikomu?" zarazila sa.
"Všetkým," odvetil som. Myslím si, že zmenu občas potrebuje naozaj každý. A návrat k prírode je zmena príjemná. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu - nechcem po nikom nejaké obetovanie výdobytkov civilizácie. Človek by sa ale nemal vyčleňovať z prírody. Chvíľu si ma ešte Barbora dobiedzala, než som jej dal za pravdu, že napriek svojej poslednej vete by som samozrejme nechcel, aby sa tí "všetci" nutne objavili v mojej tesnej blízkosti, lebo sa nájde predsa len dosť ľudí, ktorým sa rád vyhnem.
"Často ma napadá, ako si ľudia navzájom neprajú," poznamenal som po chvíli.
"Ako neprajú?" spýtala sa Barbora.
Chvíľu som rozmýšľal a napadol ma príklad z vlastnej skúsenosti: "Napríklad keď povieš nejakú myšlienku z vlastnej hlavy, povedz, že je to od nejakého antického filozofa alebo čožejaviem čo, lebo obvykle (pokiaľ sa nejedná o fest dobrého kámoša) si málokto váži hlavu svojho proťajšku."
"Myslíš teda, že keď to tak zahrám, budú pokyvovať hlavami, ale keď si to pripíšem, buď mi nebudú veriť, alebo to budú považovať za nič nehovoriace slová?" uisťovala sa.
"Asi tak nejak...," povedal som neurčito, lebo v tomto smere závisí odozva aj na okolí. Často som v nedomácom prostredí takto pekne "utrel".
"Niečo na tom bude," pripustila Barbora a po chvíli sa opýtala: "Podrazil ťa niekedy priateľ?"
"Nie, pokiaľ viem, nie," odpovedal som, "obvykle som si vyberal dobre."
Prečo mi položila práve túto otázku, som nevedel, aj keď to mohla byť len číra zvedavosť. Ale mohla to zohrať aj nejaká osobná skúsenosť, zrejme nie z tých lepších. Nie že by som nemal problémy s priateľmi, občas sa stalo, že sa to riešilo "únikom", ktorý nemám moc v láske... totiž, že sme sa viac nebavili..., ale vyslovene podraziť ma aktuálny priateľ nepodrazil.
"Ty si už niekedy priateľa podrazil?" zaujímala sa po chvíľke. A bola to otázka, ktorá mi od nej dobre nepadla. Ani by som ju nečakal. Ale na druhej strane som veril, že ona by len kvôli tomuto na mňa nezmenila názor. Údajne si jeden o druhom urobí obrázok do štyroch minút a potom ho už moc nemení. Niečo na tom zrejme bude.
"Asi hej," pokýval som hlavou, "určite je pár priateľov, na ktorých som, dalo by sa povedať, zabudol."
"Ale to asi občas robí každý," namietla a mala viac menej pravdu. Vždy, keď sme sa my s našimi odsťahovali niekam preč, zavše som si na kadekoho spomenul, ale aj keď som sa na inkriminované miesto dostal, obehol som len pár "najvernejších". A to cez to všetko, že stačilo chcieť a stihol by som toho viac.
"Ako by vyzerala tvoja prvá kniha?" spýtala sa po odmlke, ktorá nám, napriek tomu, že bola kratučká, stačila obom na to, aby sa naše myšlienky dostali ďaleko od pôvodnej témy.
"Moja prvá kniha...," zasníval som sa, "nemusela by byť tlstá, ale musela by byť citovo založená. Bolo by v nej veľa dialógov, názorov - najradšej píšem v prvej osobe, aj keď sa potom z knihy stáva akási subjektívna spoveď."
"Aha," prehodila Barbora, čo ale teraz skôr znamenalo, aby som pokračoval. A tak som sa dopĺňal...
"Nezáležalo by ani tak na deji, ako skôr na postavách. Páčilo by sa mi, keby mi došiel čo len jeden list typu: Páčia sa mi Vaše názory a Vašu knihu som prečítal/prečítala jedným hltom - veľmi sa mi páčila. V tej chvíli by som bol najšťastnejší človek na svete."
"Až ti to výde," usmiala sa Barbora, "určite to kúpim, isto ti aj napíšem, čo si o tom myslím."
Nebolo by to zlé, nejaká kniha - vymyslená, ale zo života a o živote.

Večer sme sa usadili už o šiestej - boli sme dosť unavení. Navyše začalo pršať - síce iba málo, ale predsa. Pršalo, aj keď práve nad nami bolo čisto; mraky sa objavovali, ale celú oblohu nezatiahli. Popri zapadajúcom slnku sa potom na nebo vyšplhala prekrásna dúha. Okamžite som prestal hrať od ELO Telephone Line a nabehol na Reaovu pieseň Looking For a Rainbow. Všimol som si, že to zaregistrovala aj Barbora a tíško sa pousmiala bez toho, aby sa na mňa pozrela. Aj tak mohla dobre tušiť, že ju po očku pozorujem. Ktovie, či nevie, čo sa so mnou deje.
Každopádne, len o pár chvíľ neskôr sa medzi nami odohral rozhovor, ktorý s tým mal čo robiť. A aj keď našu cestu neovplynil, náš vzťah isto. To už sme ležali obaja v stane, bolo asi osem hodín - ešte bolo svetlo, nikde okolo nebolo nič rušivé... Dlho vládlo ticho a nikto to nepovažoval za nič taživého.
Zrazu Barbora povedala: "Už dlhšie som ti chcela povedať, že ťa mám rada."
Ach nie, napadlo ma, ale pritom som si nič iné neželal. Mohol som hneď povedať to isté a bola by to pravda. Tíško som sa pousmial, ale Barbora aj tak začula z toho prameniace odfuknutie a obzrela sa po mne. Dívala sa až moc vážne, no dnes mi to starosti nepridávalo. Pred následnou otázkou som zvážnel pre istotu aj ja, aj keď si trúfam tvrdiť, že Barbora by to nebrala ináč, keby som sa len ináč tváril.
"Ako to myslíš?"
Nepýtal som sa ako človek, ktorý niečo chcel prepočuť, ale skôr ako keby som chcel čosi počuť znovu. Často zaváži intonácia viac ako slová. Barbora ale vedela, že svojím ušiam verím, a bola si istá, že som ju počul. Rovnako tak musela vycítiť, že jej priznanie mi nebolo nepríjemné. Zasmiala sa a pokrútila hlavou (ako to len poležiačky ide).
"Iného by som asi zabila," povedala s nadhľadom a s úsmevom, sám som sa v tej chvíli čudoval, ako rýchlo sa zase uvoľnila. Hmmm... tak som asi predsa len zvolil vetu, ktorú nečakala vôbec. Ešte skôr, než sa nadýchla k ďalšej vete, som si bol istý, ako to myslí.
"Aj ja ťa mám rád," riekol som do náhleho ticha a obzrel som sa po nej, aby som vedel, ako sa tvári. Barbora opäť pokojne vydýchla a neprítomne hľadela na jednu zo stien stanu. Po chvíľke sa váhavo pousmiala, ale nie unavene, ako som predpokladal po takej dobe odozvy. Pozrela sa po mne. Povytiahol som obočie, ako keby sa nič nedialo. Napriek tomu medzi nami bolo tiché napätie. Viselo to vo vzduchu.
"To neznie zle," zasmiala sa Barbora. Ale trocha irónie v hlase mi napovedala, že nie je všetko v poriadku. Niečo jej vadí. Aj keď... nemusí byť pravdou, že hovorí ironicky, len keď jej čosi vadí. Mohlo jej čosi prísť paradoxné alebo smiešne.
"Prečo myslíš?" zasmial som sa aj ja, aj keď som vonkoncom nevedel, čoho otázkou dosiahnem.
"Nemáme moc času...," povzdychla si. Tentoraz mi mimovoľnosť vety nepripadala nevhodná.
"Už asi nie," potvrdil som, "čo s tým urobíme?"
Toľko slov! Najradšej by som ju objal a pobozkal. Ale mám to urobiť? Mal som pocit, že veľmi skoro k tomu dôjde. Niekto z nás niečo povie, situácia sa trafí do nálady a bude to. Ale teraz je medzi nami napätie, ktoré by sme mohli odstrániť. A viem, že na to máme. V tej chvíli som premýšľal v trošku inej rovine, bez akéhokoľvek nadhľadu, a bolo to pre daný moment o to lepšie.
"Neviem, čo mám na to povedať," mykla Barbora plecami s bezmocnosťou v hlase. Nebola to len akási obrana. Vážne asi nevedela, čo povedať. Čo mi ale tíško pripadlo, akože sa bojí, aby som si niečo, čo myslela ináč, nevysvetlil po svojom (a zle). Možno si to neuvedomila, ale zrejme je bežné, že vlastnými obavami často niekomu druhému trošku nedôverujeme. Ale sám v kritických chvíľach jednania s niekým robím to isté, skôr preto, lebo najviac v tej chvíli neverím sám sebe. Smiešne. Ale ani nad tým som v tej chvíli vôbec nepremýšľal.
"Čo ťa trápi?" spýtal som sa a vložil do hlasu kus únavy. Barbora na to vždy reaguje tak, že hovorí menej v hádankách. Čo mi samozrejme viac sedí. Hlavne v takýchto chvíľach.
"Neviem," odvetila, "no..., rozrečni sa teraz schválne ty." Zahrala to na mňa dobre, ale vlastne to bolo férové. Veď ani ja som nevedel, čo povedať. Barbora bola aj trochu znervóznená, málokedy som sa ja vyhýbal rozhovoru.
"Potrebuješ slová?" zaujímal som sa, aby som sa vykrútil, ale aj preto, lebo ma fakt zaujímalo, či musíme práve teraz hovoriť.
"Pre mňa za mňa nie...," povzdychla si. Chvíľu sa vzduchom žltým od steny stanu neozývalo nič. Pomaly sa stmievalo. "Ale ty vieš, čo ma trápi."
"Čas...," vytušil som, Barboru ani nič iné dosiaľ netrápilo. Teda tak, aby som o tom vedel. A konieckoncov to tu už padlo. Ale o čase spolu debatujeme bežne. Áno, ani mne by nevadili prázdniny o dva roky dlhšie... ale pomôžem si? Hmmm... bohužiaľ nie.
"Asi tak...," prikývla. Napätie sa kamsi vytratilo, ale medzi nami bola oveľa horšia bariéra. Ťažko to vysvetliť, opäť som len veril, že pár slovami sa to onedlho rozpustí. Za celú cestu sme teraz prvý raz neboli naladení na rovnakú vlnovú dĺžku, paradoxne krátko po tom, čo sme si povedali snáď to najkrajšie, čo si môžu dvaja povedať.
"Možno som to nemala povedať," nadhodila posmutnele. "Vôbec sa nechápem."
"Na tom niet čo chápať...," ubezpečil som ju a myslel to vážne, aj keď to bola stará známa myšlienka, "ale som rád, že si mi to povedala. Len mi vadí, že si mi to povedala skôr, ako ja tebe."
Poslednej poznámke sa Barbora úprimne zasmiala. "Dík."
"Niet za čo," vážne som nevedel, čo všetko tým chcela povedať.
"Vieš," začala váhavo, "mám ťa rada od prvej chvíle, čo som ťa trochu viac spoznala."
Snaží sa ma presvedčiť? O čom? Jej priznanie mi dosť pozdvihlo sebavedomie, aj keď ona sa nikdy ku mne nechovala ľahostajne ani chladne. Ktovie, koľkoraz sme sa navzájom pohodovo dotýkali, nikomu to nevadilo - skôr naopak, koľkoraz som o nej sníval, ale nikdy som nedúfal. Fakt je ten, že občas medzi nami aj príjemne zaiskrilo, ale o láske reč nikdy nepadla. Bola mi skôr sestrou(?), viac menej som sa tým ale bránil proti láske, neveril som, že by to malo cenu. Ale brániť sa môže jeden, nie dvaja. Konieckoncov, prečo by sa dvaja, ktorí chcú to isté, mali niečoho vzdať, keď to záleží len na nich. Vtedy niet víťazov, len porazených. Nadýchol som sa k dlhšiemu prejavu.
"Zrejme ťa trošičku znechutím, ale priznám sa ti, že som si z teba vytvoril akýsi ideál. Je to zrejme blbé, keď ťa mám takto tu a súčasne aj zavretú v nejakej vitríne. U mňa sa to stáva, hlavne ak mám pomerne blízko čosi, čo si môžem objasniť len zčasti, nikdy nie dokonale. Ja ťa totiž dokonale nepoznám. Vadí mi to, ale viac by mi vadilo, keby som vedel čosi, čo by si bola nerada prezradila. Bolí ma, že ťa nemôžem mať rád naplno a pritom dlho, ale bolelo by ma aj, keby som ti takou láskou ublížil, čo sa môže ľahko stať." Teatrálne som dodal: "Hovorí sa tomu zlomené srdce."
"Čo je to dlho?" pousmiala sa Barbora a pripomenula mi seba samého, keď do niečoho filozoficky rýpem, čo robím s prehľadom a rád.
"Naveky...," zasmial som sa so sebavedomým úškrnom, aj keď som to myslel vážne, síce to môže pôsobiť akokoľvek smiešne. "Alebo dlhšie."
"Mne srdce takto nezlomíš...," Barbora sa na mňa zahľadela so svojou dokonalou prenikavosťou v očiach a elegantne si odhodila vlasy za rameno, aby jej napadali do tváre. "Ja viem, čo chcem."
"Čo chceš?" spýtal som sa teda.
"Teba...," nepovedala to sebavedomo, ako nejaká kráska z podarenej lovestory. Riekla to tíško a predtým sklopila oči, čo bežne nerobieva. O to viac ma to chytilo. "Nemáš ty náhodou dievča?" pozrela sa mi opäť priamo do očí. Pousmial som sa.
"V tejto veci sme si záhadami navzájom...," mykol som plecom.
"Ja nikoho nemám," mykla plecom na oplátku Barbora a s trpkosťou sotva badateľnou dodala: "Nemotajú sa okolo mňa chalani, ako si môžeš myslieť."
"Ja nemyslím," bránil som sa so smiechom, aby vec nepojala až moc vážne. Áno, viem si ju predstaviť, občas oslovená, ale málokedy nachádzajúca to, čo chce. Nič extra, nič výnimočného, možno len obyčajného človeka, ktorý má ale viac citu, ako je dnes zvykom. A vie ho prejaviť. Vlastne to isté, čo hľadám ja. Možno si ale myslím až moc a je to predsa len ináč. Ale toto som si dokázal predstaviť...
"Nie, nemám dievča," priznal som, "ani ja si baby neobtáčam denne okolo prstu."
"Ty si myslíš, že to nemá cenu?" spýtala sa ma, ale znelo to skôr, ako keby chcela vedieť, prečo to nemá cenu.
"Zle si ma pochopila," usmial som sa trochu roztrpčene, "ono to má cenu, všetko na svete má cenu."
"Otázne akú...," nadhodila prvú otázku, len v inom znení.
"Ľúbim ťa," pozrel som sa na ňu a odvetil jej otázkou: "Má to pre teba cenu? Má pre teba cenu, že pre mňa to má cenu?"
"Má...," usmiala sa tichým úsmevom víťazov, "kde je potom problém?"
"Sama to vieš," narážal som na vzdialenosť našich bydlísk. To by neboli schopné preklenúť ani listy či telefonáty. Láska na diaľku môže mať zmysel, ale keď niekoho neuvidím možno roky (a či vôbec)... no neviem.
"Ty si myslíš, že by bola voľba len medzi potešením z užívania si lásky počas cesty spolu s následnou bolesťou - alebo akousi trpkou neutralitou?" napadlo ju.
"Čosi také...," moje momentálne myšlienky vystihla dokonale.
"Čo chceš ty?" spýtala sa ma.
"Asi to čo ty...," povedal som na rovinu.
"Paradox," uškrnula sa Barbora a nadhodila cynický podtón. "Takže obaja chceme to isté, ale nedáme si to, lebo si myslíme, že si ublížime. Dokonalé!"
To je ono! Vystihla opäť podstatu veci. Ja si to upieram kvôli nej a vlastne jej tým škodím. Ona vlastne robila čosi podobné, ale teraz bolo evidentné, že s tým chce skončiť. Som z tých, čo dokážu po presvedčení aj od základu zmeniť svoj názor. A konieckoncov som si nič iné ani sám neželal.

Tušil som, že tu ide hlavne o to, rozhýbať mňa. A to sa jej teraz podarilo. Barbora si dokázala vychutnať chvíľu a zrejme by to pre ňu dosť znamenalo. Nie len akúsi zápletku. Tomu som veril. Veď aj ja som jej chcel povedať, že ju ľúbim. Čo by som od toho čakal? Rozhodne by som bol radšej, keby sme to rozbalili. Bránila by mi ona? Zrejme by som jej za to nebol vďačný. A teraz jej ja robím to isté. A to len preto, lebo sa vyznala prvá. To zrejme nie je dvakrát príjemné, keď človek iniciatívnejší je odhováraný od úmyslu, ktorý si ale aj tá druhá strana želá. Veď by mi to asi nepovedala, keby mohla vedieť, že nebudem ani trochu chcieť, a keby to nechcela sama.
"Presvedčila si ma, že smiem chcieť, čo chcem...," oprel som sa o lakeť, aby som mal trochu nadhľadu nad na chrbte ležiacou Barborou a videl jej do očí. "Vravíš, že ti zlomím srdce skôr, keď ostane všetko tak ako je?"
Barbora sa na mňa zahľadela, mimovoľne kývla hlavou do strany ("môže byť pravda") a chvíľu premýšľala.
"Mrzí ma, že ťa nebudem mať vždy po ruke," usmiala sa, "si ten najlepší kamarát a priateľ, akého som doposiaľ mala. Vzhľadom na to, že sa vzťah väčšinou vyvíja, sa nečuduj, že chcem viac. Ak nechceš to isté ty, potom je to všetko OK..."
"To som ti nikdy nechcel dokázať...," bránil som sa okázalo.
"Ani sa ti to ešte nepodarilo," upokojila ma Barbora. "Ale rozhodne by som na to spomínala ešte lepšie, keby sme to spustili aj v tejto otázke spontánnejšie. Ale ako vravím, nechcem, čo nechceš ty."
"A ak to chcem aj ja?" chytil som ju za ruku, na čo sa Barbora otočila na bok. Bol som zvedavý, či má ešte čo dodať. Zasmiala sa, pohľadom skĺzla na naše spojené ruky, pocítil som impulz silnejšieho stisku.
"Potom ma maj naplno rád tak dlho, ako to len pôjde," šibalsky sa na mňa pozrela. Na tej ženskej sa udrží zlá nálada veľmi krátko, napadlo ma.
"Už len úplne kontrolná otázka...," ubezpečil som ju. "A čo potom?"
"Budeme sa mať ticho radi až do smrti, nikto o nás nebude vedieť a budeme si želať navzájom aspoň takých partnerov, ako sme si boli my dvaja...," zazubila sa. Ale od nej sa to dalo brať smrteľne vážne.
"...a rozprávky je koniec...," povzdychol som si. No uvidíme, akí si budeme partneri. Aj tak som si ale neodpustil vetičku: "Ty miluješ z veľkej časti hlavou."
Mohlo by to byť aj nesprávne vyložené, ale Barbora sa len úprimne usmiala. "Čokoľvek povieš, sa mi páči, lebo ťa mám rada."
Bol som v jej moci a nemal som úniku, a ani som uniknúť nechcel. Vedel som, že Barbora zostane dlho v mojom srdci, aj keď budem chodiť s niekým iným. Zrejme sa z nej časom stane predsa len ten ideál, ale to mi teraz vonkoncom nevadilo.
Mali sme zrazu tváre blízko seba, veľmi blízko. A ja som vytušil, že ju musím pobozkať. Nie z povinnosti či z dojmu, že "to tak vo filmoch býva". Chcel som, túžil som po tom, musel som. A zámienok, ktoré z našich slov pre túto skutočnosť hovorili, tiež nebolo málo. Aj keď si myslím, že tu nič nebolo vypočítané.
Za ten pocit by som menil máločo. Tá mala pery stvorené pre bozkanie (čo zrejme ale platí v takej chvíli vždy, pokiaľ teda má človek toho druhého rád) a vôbec bola celá stelesnením lásky. Aspoň pre mňa. Čo mi bohato stačilo.
"Ľúbim ťa," zopakoval som jej pre dnes už známu vetu, keď som sa od nej odtrhol. Ale to, čo zrejme počula rada, jej nebolo zlé pripomenúť...

4/8
Posledný deň v horách sme prechádzali akési kaňony - hovoria tomu "ryzne" alebo "diery". A bolo tam fakt perfektne. Sústava rebríkov, schodíkov a lávok nad rozbúreným potokom - proste fantázia. Trasa celých ryzní vyjde na slabých desať kilometrov, ale tieto miesta sa proste nedajú prejsť pochoďákom. Aj keď to nebola jedna rovná cesta, ale niekoľko okruhov - zavše sme išli nejakú trasu nútene dva razy, prešli sme každý možný kút. Zakaždým som uchvátený vidiac okolo seba dve steny, hore malý kúsok neba - niekedy ani to nie - a pod nohami hučiaci potok.
Spomenul som si na svoju maminu, ktorá sa takýchto výletov vždy bála. V ryzniach nebola, nemá rada výšky, úzke lávky, závrate... Držať balans na úzkych priečkach rebríku nebolo v živote nič pre ňu. Určite tak chtiac-nechtiac prišla o mnohé takéto zážitky z prírodných scenérií. S Barborou to zase bolo presne naopak.
Ak by som nadsadil, nestačil som ja jej, lebo naopak určite neboli problémy. Vo mne sa síce prebudila spiaca mačka, a či skôr kocúr (v budúcom živote by som chcel byť jaguárom), ale Barbora nič prebúdzať nemusela. Už som tuším povedal, že mi stelesňuje mačku - mrštnú a pružnú. Mala aj dobrý orientačný zmysel, na môj pestovaný si síce neprišla, ale aj tak som zostal prekvapený, keď som prišiel na to, že sa v lese nedá tak ľahko zviesť z cesty. To som ale mierne odbočil.
"Ako sa ti páči v kráľovstve neživej prírody?" spýtala sa ma vtedy. Pamätám si dobre ten moment, ako sa zrazu na schodíkoch otočila, až som do nej skoro narazil (nie že by sa otočila tak bleskovo, ale cupital som tesne za ňou, navyše trocha zasnený), jej vlasy ma pošteklili na tvári...
"No comment...," odpovedal som.
V ryzniach totiž cvakal foťák asi najčastejšie vôbec počas celej našej výpravy. Veď aj bolo prečo. A nálada k tomu dosť pridávala. Do tej doby som vyfotil len osem záberov: na samospúšť vyfotený záber z vrchola nie moc vysokej, ale zvláštnej skalnatej hory, kde sme držali práve podpisovú knihu a akože sa hádali o pero (8. 7. sobota); Barbora pri zápase s obilninovou kašou (13. 7. štvrtok, nemám nikomu ukazovať); Barbora sediaca na akejsi skale niekde v horách blízko mesta, cestou kam sme sa stretli, tzv. fotka prepadovka po zapísknutí na ňu (13. 7.); Barbora ležiaca-spiaca (16. 7. nedeľa, doteraz o nej zrejme nevie); dokumentárna snímka na samospúšť s pozadím ubytovne, tam sme teda obaja (30. 7. nedeľa); posledné dve boli z jedného dňa (3. 8. štvrtok), najprv na najvyššom vrchu, opäť pri knihe, ale tentoraz len detail Barbory (ona má tú samú fotku so mnou na svojom filme), a potom na krásnom štíte, kam sme sa museli vyškriabať po samej skale. Nakoniec spomeniem fotku zo stredy 2. 8. - "siluety pri zapadajúcom slnku", vyfotené večer vedľa akéhosi pomníku vojakom z druhej svetovej vojny. Tá posledná spomenutá fotka nakoniec vyšla podobne, ako keď nás oco kedysi odfotil rovnako s bratom na tom istom mieste. Vlastne to bola "fotka tieňov", ale práve to na nej bolo super.
V ryzniach sme fotenie pojali asi ako predvádzačku do nejakého módneho časopisu. Neviem, ako to sadlo mne (ja som sa osobne cítil fajn, ale neviem, čo bude z tých fotiek), ale Barbora bola fakt krásna v každej polohe, ktorú nahodila.
Najradšej mám samozrejme, keď je fotka momentkou, lebo dotyčný sa na nej tvári najprirodzenejšie. Ale fotky z ryzní sú snáď najkrajšie z celého výletu, aj keď je každá nahraná. Cez to všetko sú to tie najuvoľnenejšie a najprirodzenejšie snímky, možno aj preto, lebo sú už tak pojaté. Vlastne tam nebolo nič predvádzané... respektíve nič, čo by v skutočnosti nebolo aj v nás.
Takže som cvakol dobrých sedem záberov a stálo to za to.
"Poznáš pesničku Most cez rozbúrené vody?" opýtal som sa niekde v polovici toho dňa.
"Od Simona?" vrátila mi otázku, čím ale vlastne odvetila kladne.
"Hej," prisvedčil som.
"Hej...," potvrdila tým odpoveď na prvú otázku. Potom sa na mňa skúmavo pozrela, a tak som potriasol hlavou naznačiac, že neviem, o čo jej ide. "Vlastne samozrejme," prehlásila skoro s nadšením, až som sa podivil, čo sa deje, "veď ju predsa často hrávaš."
"Tiež pravda," došlo mi. "No... často..."
Barbora, ktorá v ten moment zaneprázdnila ústa nejakou tatrankou, zdvihla dva prsty, v čom teda mala pravdu, lebo o tejto piesni som náhodou vedel veľmi presne, koľko ráz (a aj kde) som ju hral. Po chvíli zamumlala: "Už aj mňa napadlo, že sa sem hodí, aj keď nie tak úplne."
"Tým názvom," doplnil som.
"A náladou, ktorú v nás vyvoláva," Barbora sa dívala kamsi do potoka. Sedeli sme práve na lúke uprostred lesov. Na tomto mieste sa jedny diery končili a druhé začínali a ten hučiaci potok, ktorý nimi pretekal, sa miernil na krotký lúčny prúd s trochou vody. Barbora si periférne všimla, že som sa po nej obzrel, a pozrela sa mi do očí. Oči mala zvláštne vážne, skoro smutné, ale človek tak často vyzerá, aj keď len premýšľa. Usmiala sa takým unaveným úsmevom, ako keby zo seba čosi zhadzovala. Trošku ma to zarmútilo, alebo aspoň priviedlo na vážne a neveselé myšlienky.
"Si vyzeral, ako keď zrazu vyhasneš," zasmiala sa.
"Prečo asi...," nespustil som z nej oči a ešte som sa ani nestihol opäť rozjasniť a usmiať.
"Len som sa zamyslela," ospravedlnila sa naoko. Ani jej ďalší úsmev ma nerozveselil.
"Niečo ťa trápi?" zaujímal som sa. Pár myknutí plecami, hlavou a tik v obočí naznačili, že nevie, alebo nechce o tom hovoriť.
"Každého čosi trápi...," dodala po chvíli.
"To je fakt," mňa osobne v tú chvíľu ale len máličko, celkom málo zžierala láska.
"Tak vidíš," prikývla hlavou. "Nemôžeš chcieť všetko."
"Viackrát mi to už nerob," myslel som tým to, ako sa tvárila. Medzitým sa mi už ale do hlasu aj do tváre opäť vkrádalo šibalstvo, čo Barbora bezprostredne vycítila.
"Nebudem," sľúbila. A to už som sa usmial aj ja.
"By the way...," začal som svojím obvyklým mimochodom, "ja som vždy chcel všetko."

Dnes mi hlavou putovala trochu jiná myšlenka. V nějaké diskusi psali nevěřící lidé o tom, jak jim doslova věřící svou víru cpou.

Obtěžují a dělají jen a jen problémy. Zas jejich víra. Všichni ti věřící, potřebují v něco věřit - slaboši!

Abych dokreslil celou moji myšlenku, použiju tento příklad:

Jedou takhle kamarádi autem do města vzdáleného 100 km ( auto berme jako víru nebo Boha ). Na desátém kilometru cesty potkají jiného kamaráda, který jde pěšky. Zastaví u něj a říkají: „Pojeď s námi, neblbni, takhle nikam nedojdeš a v noci špatně skončíš!“. On odpoví: „Ale ne, já to auto nepotřebuju, stejně žádné město není! Nikdy jsem ho neviděl a důkaz o něm také nemám!“

Ptám se:
Jak se tedy jako věřící máme chovat? Jsme ti, kteří mají radost, kteří poznali víc ( Ježíše, víru, jeho lásku. Nemyslím nadřazování se nad ostatní! ). Jsme šťastní - viz. první odstavec. Dobrý člověk se vám, jakožto nevěřícím, bude snažit vysvětlil, že auto, nebo třeba mobil je dobrá a užitečná věc. Máme tedy my ateistům říkat, že auto (víra) je dobrá věc, se kterou jsou vzdálenosti mnohem kratší ( s vírou život bohatší ) ? Že jsou oni ti bláhoví? Nebo se máme starat o sebe a je nechat na pokoji? Chápu, že když se víra musí udržovat v „dobrém stavu“, stejně jako auto a také, že je těžké někdy se s vírou udržet na správné cestě. Jsou nevěřící nevěřícími proto, že je pro ně těžké tohle zvládnout? Jednodušší „auto“ nemít a nemuset se o něj starat? Když ale auto nemáme, vyplývá z toho samozřejmě naše bezmocnost někam dojet.

Až bude noc a vy půjdete pěšky po silnici vzpomeňte si na tenhle článek - Říkali jsme vám to, Bůh existuje!

PS: nehodlám rozebírat otázky: Proč si vybrat zrovna křesťastnství - o tom jiný článek.

.  .

Despertar todo apuñalado

(¿habrá un puñal parcial?),

con un nudo en la laringe

y otro igual del lado de afuera,

con la necesidad de manifestar la ira

o el desprecio,

corriendo tras la suerte en una persecución

con olor a perpetuidad.

.  .

.  .

Hay cosas que, tal vez, ni el tiempo cure,

dolores que no calma el amor,

penitencias que nunca redimen,

hay una metailusión (¿la ilusión de una esperanza?)

con la que no daremos:

no hay camino de regreso

(me lo dijo un sabio que nunca volvió).

.  .

.  .

También

hay una cesta de pan que sacia el hambre más secreto,

una vertiente de agua que alimenta el mar,

una sonrisa que no se borra de memoria alguna,

y un lugar donde las monedas caen de canto,

alegre,

fatalmente.

.  .

.  .

Jak a kde se zrodí myšlenka? Někdo nám ji jen tak dá? Kdo? Pokud vím, vědci zatím nejsou schopni zjistit, jak vůbec v mozku myšlenka vznikne - kde je její počátek? Odkud přijde?

Říká se: „Bůh ti ukáže cestu!“. Co to znamená? Já bych si to dosadil právě k této animaci. Panáček snažící se otevřít dveře tím, že je rozbije. Můžeme se snažit jak chceme, ale dokud nám Bůh nedá myšlenku, jsme bezmocní. Čekám, že mi někdo namítne, jak je možné, že toho nevěřící vědci tolik vynalezli? Proč by nevynalezli - jsou sice nevěřící, ale to neznamená, že nemůžou nic. Jsou to jak se říká: „Děti osudu“. čekají na náhodu, věří že budou mít „štěstí“ ( zláštní, věřit ve štěstí, když se nad tím zamyslíme.. ), nemají se na koho obrátit. Ale o tom článek Snad nemusíme věřit?. V této animaci je právě skvěle zachyceno jak důležitá je myšlenka.

Animace mě opravdu nadchla. Skvěle propracované znázornění energie a síly :). Obyčejný animovaný GIF, oldschool efekty, 2 barvy a přesto skvělé! Z mé strany tedy uznání a *RESPECT* ;) autorovy zručnosti! Autora se mi nepodařilo zjistit, pokud by jste chtěli hledat ještě jiné animace klíčové slovo této animace je: Multi lock on.

Ještě k animaci:

Na začátku - text vedle dveří: „Když ti nejde dveře otevřit, rozbij je“
Na konci: „Pokud nemůžeš otevřít dveře zatlačením, zkus za ně zatáhnout“

Zkus za ně zatáhnout - ano to je ta myšlenka, kterou nám Bůh může dát. Potom už nám dává smysl - „Bez Boha nic neuděláš!“ Dokud nám nedá myšlenku, nic nezmůžeme.

Multi lock on 2 ( pro zasmání )

3/8
"Tieto hory mám strašne rada," prehovorila Barbora, keď sme sa driapali na najvyšší štít v širokom okolí, "chodievala som sem už ako malá, s rodičmi."
"To sme na tom podobne," usúdil som, "ja to tu priam zbožňujem, aj keď som tu len asi štvrtý raz."
Hory to boli vskutku prekrásne. Jasné počasie nám doprialo fantastického výhľadu. Pohybovali sme sa už na úrovni kosodreviny, bolo to tu zdanlivo bez života (teda okrem turistov), ale pri pozornejšom skúmaní tu človek okrem opomínanej flóry našiel aj mraky hmyzu - osy, muchy všetkých farieb a veľkostí. Vtákov tu bolo menej, ak sme nerátali letcov na padákových klzákoch spúšťajúcich sa práve dolu do doliny. Cicavca som nestretol vôbec, zato na každom kroku človek zakopával o chvost kdejakého plaza. Slnko sa totiž opieralo do všadeprítomných kameňov a taká jašterica si nedá len tak ujsť príležitosť k opaľovaniu.
Mám rád prírodu, len škoda že na to prichádzam na môj vkus trochu neskoro. Nadávam si za prehnanú (ale stále častejšiu) prirodzenú ľudskú lenivosť.
To je vždy rečí, že "zajtra už isto áno, dnes ale nemám čas (zase)." Ako vždy si ale spomenie každý správny človek až pozajtra s komentárom: "Bohužiaľ, opäť nemám čas, ale keby tak včera! ...no skúsim to zajtra..." Máš ho vidieť! ...a to hovorím aj za seba, teda z vlastnej skúsenosti. Je slabomyseľné nahovárať si, že za to nemôžeme.
No to som odbočil veľmi ďaleko od momentálne krásnej skutočnosti. Okolie zdanlivo strácalo na živote, ani kosodrevina už výške nekonkurovala. Všade bolo množstvo skál, skaliek, či ich úlomkov.
Pocítil som zvláštny (ale v takejto situácii nie mimoriadny) pocit slobody. V tomto smere úprimne závidím horolezcom ich pocit víťazstva nad stenou viac než kolmou či nad nejakou pokorenou osemtisícovkou. My sa škriabeme na ani nie tisícosemstometrovku, ale sme spokojní. Zrejme nejde len o výšku.
"Máme šťastie na počasie," povedal som, aby reč nestála.
"Myslím, že to je len istá satisfakcia za predchádzajúce dni," odvetila Barbora.
"Asi máš pravdu," z pohľadu na oblohu mi čosi šepkalo, že do troch dní bude aj tak zase pršať. Objavovali sa tam prvé chumáčkovité mráčky a sedelo by to aj s predpoveďou počasia.
"Človek by povedal, že je tu pusto," poznamenala Barbora.
"Čítaš mi myšlienky," usmial som sa.
"Vieš čo sa mi na tebe strašne páči?" spýtala sa.
"To teda fakt neviem."
"Úsmev," pozrela na mňa, ako keby čakala ktovieakú reakciu.
"Vážne? Ako sa usmievam?" zaujímal som sa.
Odfúkla si, čo som pochopil, ako že sa to nedá vyjadriť, ale napokon povedala: "Niekedy povznesene, často s miernym pohŕdaním, čo si na mne neaplikoval, vždy mi to je ale sympatické. Máš, občas teda..., povedala by som hrejivý úsmev. Som vo výhode, že od teba sa dočkám hlavne toho posledného."
"Aha," nadvihol som trochu obočie a pokyvoval hlavou - samozrejme som sa neprestal usmievať, veď život je krásny a krátky a ten môj je asi iba jeden, "kedy si ty videla môj nad vec povznesený a súčasne pohŕdavý úsmev? Lebo... ako... som si istý, že ho občas nahodím, ale v tvojej prítomnosti... no, moc príčin nemám - to muselo byť niekde v civilizácii."
"Akože aj bolo," potvrdila, "asi štyri dni späť, keď si sa vtedy v noci bavil s tým chlapom, jak si sa ho spýtal, kade na tú ubytovňu."
"To bol truľo," poznamenal som do krátkej medzery v jej reči. A vyprskol kratučkým smiechom, ktorý sa mi tak páčil na jednom slovenskom komikovi, machrovi najmä na politickú satiru.
"Ten musel byť úplne slepý," pokračovala Barbora, "jak si sa ty tváril. Ty si tam pred ním stál, netrpezlivo dupkal jednou nohou, kýval hlavou, akože ho prudko žerieš. Ja som mala čo robiť, aby som sa nesmiala, keď si zakaždým, ako sa na teba pozrel, nahodil taký seriózny výraz..."
Barbora to hrala dobre, až som sa musel smiať, hlavne keď som si uvedomil, že aj ja som mal čo robiť, aby som sa tam nerozosmial, lebo Barbora počas spomínaného monológu (k rozhovoru dvoch ľudí to malo ďaleko - ten chlapík sa asi rád rozprával sám so sebou) predvádzala za jeho chrbtom solídne divadlo, možno sa ma aj dokonca pokúšala rozosmiať zámerne.
"Ale hlavne," urobila dôraznú odmlku, ani som na chvíľu nevedel, o čom bude hovoriť, "mi tvoj úsmev pripadá byť úprimný."
"Díky!" do hlasu som vložil trochu nadsádzky, tento odtieň som si ale odpustil pri slovách: "Ja tvoj smiech priam zbožňujem."
"Vážne?" vyzeralo to, ako keby mi neverila, ako keby si myslela, že som jej to povedal len preto, lebo mi to povedala predtým ona. Keby som to vysypal prvý, bolo by to iné. Ešte raz ma takto predbehne, ako bude jasné z ďalších udalostí, ale stávať by sa to nemalo. "Čo sa ti na ňom páči najviac?"
"Je odzbrojujúci, ako klokotavý prameň (to bola trocha poézie). Nie je nepovšimnuteľný."
"Preboha, nechoď na mňa s viacerými zápormi v jednej vete," tvárila sa kyslo - preto som to aj urobil, viem že to nemá rada, lebo sa jej páči logika anglickej vety, "kto sa v tom má vyznať?"
"Hovorím naschvál práve k tebe," usmial som sa, "veď som nad tou vetou dokonca aj zapremýšľať musel. To bola námaha!"
Pousmiala sa, ale chvíľu nič nepovedala. Zastavila s jednou nohou na akejsi skale (taká tá kameň pokorujúca póza - tzv. "človek-dobyvateľ") a odfúkla si, aj keď bola badateľne svieža.
"Kam po tomto?" rozmáchla sa rukou do diaľok. Myslela tým, kam sa vybrať po zdolaní tohto masívu - čo boli tak najviac dva ďalšie dni cesty.
"Náhodný výber...," mykol som plecom.
"Ale no ták!" Barbora sa nástojčivo dožadovala odpovede.
"A čože ja viem?" pokrútil som hlavou s mierne hravou podráždenosťou. "Pôjdeme, kam nás vietor zanesie."
"Beriem ťa za slovo...," zahrozila s jej typickým úsmevom ani klokotavý prameň. Na čo pre mňa bolo hneď všetko krajšie.
"Vieš," zapremýšľal som trochu, "celkom rád by som išiel do ***, je tam zopár suprových jaskýň a ešte jedno malebné miestečko, kde som bol pred asi dvomi rokmi." Nedodal som, že sa mi o tom mieste zavše čosi romantického snívalo. A to bolo pre zmenu nedávno. Chcel som tam ísť aj tak už asi dva týždne.
"Čo budeme robiť potom?" vyzvedala ďalej, čím súčasne odsúhlasila môj návrh.
"Celkom rád by som sa vrátil do civilizácie...," odvetil som zamyslene, ale povšimnúc si zmätený výraz v Barborinej tvári, tušil som, že to musím uviesť na pravú mieru. "Totiž na chvíľu. Rozhodne to tu nemienim rozpustiť tak skoro pred koncom prázdnin. To by som si v živote nedovolil."
"Aha," zasmiala sa a naše oči sa stretli na dosť dlhú dobu na to, že sme kráčali v nie práve najprehľadnejšom teréne. "A čo v tej civilizácii?"
"Ja by som si osobne asi dal stopa," skúmavo som sa po nej pozrel, "ale neviem, aký na to máš názor ty..."
"To by šlo," pripustila a sprevádzala to pokývaním hlavy, ktoré svedčilo, že nad tým premýšľa; a zazdalo sa mi, že sa jej ten nápad celkom zaľúbil.
"Je to dobrodružný a klasický spôsob cestovania dvadsiateho storočia. A navyše je to lacné," presviedčal som, aj keď už to bolo viac menej zbytočné.
"To posledné je slabý argument," namietla, "ale ináč by sme to mohli skúsiť."
Behom posledných slov sme sa dostali až tam, kde sme chceli stanúť...
"Fantastická viditeľnosť," poznamenal som. Nadýchol som sa, ako keby bol tu diametrálne odlišný vzduch než o sto metrov nižšie. To sú tie pocity slobody - trklo mi hlavou a hneď som sa aj zasmial.
"Tipla by som, že vidím na takých sto kilometrov," Barbora sa zahľadela do diaľky.
"To si píš," potvrdil som. Mohlo to byť aj viac.
"Mám taký slaboduchý pocit slobody," usmiala sa tak, ako to vie len ona, "čo myslíš?" Trochu tým vystihla môj záchvev neistoty - čo vlastne znamená pre človeka stáť takto... tu.
"Aj ja," súhlasil som, "ale vynechal by som slovo slaboduchý."
"Asi hej!" pokývala hlavou. Zhlboka sa nadýchla, napadlo ma, že pocity máme ozaj podobné.
Z praktického hľadiska to neprinieslo nič, ale bolo to krásne, veľké, duchaplné a čožejaviem čo ešte.

"Stoupáš výš a výš, to je to, co máš nejraděj.
Být zas k nebi blíž,
pradávná touha, víra i beznaděj..."

Krása; škoda, že len tak málo ľudí to pozná - možno by ich to naučilo vážiť si toho, čo je. Možno by nás to naučilo... opravil som sa. Ó hory, ó hory...

Viem, že mi nič nepatrí

len myšlienka, ktorá chce

z mojej duše nerušene plynúť

a každý priaznivý okamih

ktorý mi milosrdný osud

dožičí prežiť do dna

- CHANOYU alebo tiež ČADÓ (cesta čaju) nám 20.8. o 18:30 predstaví Anastázia Mária Turcsányi (v spolupráci s Ambrus Kata), ktorá sa štúdiu čajovej cesty venuje v budapeštianskej pobočke svetoznámej školy japonského čajového umenia - Urasenke.

- Podla jej slov sa možme tešiť aj na ukážku japonskej stredovekej kultúry, hudby aj divadla, ktoré s umením čaju úzko súvisia.

- Večer pripravujeme v spolupráci so Spoločnosťou Japonských Umení a tématicky spadá do našej série Tajomstvá NIPPONU.

Pink Floyd: Time

2/8
Je veľmi veľa chvíľ, ktoré by som chcel prežiť znovu. A naopak mám veľké množstvo zlých pocitov, že som niečo zbabral. Niekedy by som to potom nazval aj horšie.
V prvom momente by som najradšej všetko zobral späť, ale o päť minút už trapas nestojí za reč. Horšie je, ak sa nejedná len o trapas. Máločo ale malo na mňa nejaký dlhodobý vplyv v negatívnom zmysle. A tak som si bežne z takýchto situácií len zobral ponaučenie a prestal sa obzerať, lebo život ide ďalej.
"Niekto by možno povedal, že trepeme somariny," zasmiala sa Barbora, "ale ja ťa rada počúvam."
Rozhodli sme sa, že sa pokúsime rozobrať v krátkosti nejaký veľký problém - globálny, ako som sa vyjadril.
"Môj otec má takú hypotézu, že Zem ako taká nikdy mŕtva nebude, ale človek sa tu dlho neudrží," nadhodil som preto hneď.
"Možno," mykla Barbora hlavou a na chvíľu povytiahla obočie, čo značilo, že nesúhlasí, "ale my si môžme vybudovať kryty, zatialčo zver nie."
"Lenže na to sú ľudia moc blbí," namietol som, "my si to uvedomíme, až keď bude neskoro. A to už nič náhradného, kde by sa dalo žiť, postaviť nestihneme."
"Ale ostatný život pôjde s nami," poznamenala.
"A si tomu rada?" spýtal som sa provokačne.
"Čo blbneš...," zahriakla ma, ale úsmevom sa pokúsila zmierniť tvrdosť slov voči mne. Čo som si ja osobne samozrejme ani moc nebral.
"Vieš, o devastácii planéty sa dnes hovorí všade, ale činov je málo," zobral som to z iného konca, "kľudne si ďalej sedíme na konári, odpilujeme si ho pod sebou, a je nám dobre."
"To je normálne," povedala ironicky.
"Ani nie tak normálne ako bežné," upresnil som.
"A pointa?" zaujímala sa.
"O tej tu už reč bola - aj keby hneď všetko živé zmizlo, príde deň a planéta sa spamätá," povedal som, "život nastúpi, ale inteligencia - to jest napríklad my dvaja - tá je najkrehkejšia zo všetkých hračiek života. To znamená, že život tu bude vždy, ale rozum sa asi onedlho sám zahubí."
"Silný argument," súhlasila Barbora, "aj mňa už koľkoráz napadlo, prečo si to pri plnom vedomí robíme. Teplejšie podnebie... napríklad v lete sa to tu nedá vydržať, v zime sotva sneh napadne. Zaujímavé aj je, že často hľadáme veci tam, kde nie sú. Všetci si všimneme jadrovú haváriu, ktorá má dlhodobý, dedičný dopad na široké okolie, ale autá, ktoré to tu špinia (verím tomu, že na ekológiu majú väčší dopad, ako všetky tie očividné katastrofy), si nik nevšimne."
S tým som aj ja celkom súhlasil, ale všetkých ľudí nikto nezmení. Sám mám problémy zmeniť seba.
"Frank Herbert vo svojej Dune napísal: Niet úniku. Platíme za násilnosti svojich predkov. A my žijeme týmto štýlom. Raz budú za nás platiť. Herbert bol ako spisovateľ fakt macher cez ekológiu," zaspomínal som si na nedávno prečítané dielo.
"Je to všetko svinstvo," prehlásila Barbora a od nej to teda bolo dosť silné vyjadrenie, "žiť na úkor budúcich generácií."
"Fakt je ten, že keby sa všetko nevykryštalizovalo časom, asi by sme si to uvedomili skorej," nádejal som sa, ale moc som tomu neveril.
"Keby sa nejednalo o potomkov, povedala by som si, že nám to patrí," dodala Barbora, načo ma napadlo, že možno to ešte schytáme aj my. Veď máme pred sebou snáď pol storočia.
Nezačal som ďalšiu vetu. Nie že by téma nebola zaujímavá, ale my nič nevyriešime a mal som na takýto rozhovor až moc dobrú náladu. Za tieto problémy isto môžu aj drobnosti, napadla ma napríklad Barborou spomínaná podliehavosť a lenivosť. Obidvoje sú síce len pasívne vlastnosti, ale prvá ničomu nebráni a druhá s tým ešte žije. Prispôsobovanie sa zlu ťažko chápať inak ako záporne.
Je to nefér využívať čas k posadení nášho údelu na bedrá tvorov, ktorí sa ešte ani nemuseli narodiť. A vo svojej podstate to robí každý, aj ja. Napríklad keď odhodí čokoľvek, kam to nepatrí - povedzme... čo len sáčok do trávy...
Plánovali sme utáboriť sa v sedle pod najvyšším vrchom tohto masívu. Pomaly mi oťažievali nohy, preto som sa rozhodol pristúpiť k účinnému psychickému dopingu. Vytiahol som walkman, vymenil akumulátory, založil kazetu a hlasitosť vypiekol naplno. Počúvajúc tichý nábeh Dire Straits (album Love Over Gold) som zabudol na problémy s nohami, hneď sa mi išlo lepšie. Barbora sa obzrela a čosi mi povedala. Ukázal som na sluchátka, ale aj bez toho musela pochopiť, že nemám šancu ju počuť. Zasmiala sa a mávla rukou, čím mi naznačila, že nešlo o nič závažné, a išla ďalej.
S trochou nadsádzky by som mohol povedať, že som na hudbe závislý, bol som v nej vychovaný. Často som sa už ako malý hrával (a občas ma to chytí aj teraz), že som na koncerte nejakej obľúbenej skupiny. Isto ale len nesledujem výkony zvonka - hrám sa, že sám stojím na pódiu a rozdávam hudbu mase ľudí. Mojím veľkým snom je nahrať raz nejaké dobré CD, dúfam, že sa mi niekedy splní...
Čas obeda. Obeda v horách. Obeda pri prameni. Fantastický výhľad na celé široké okolie. Zobral som si Barborin ďalekohľad, aby som sa pozrel do doliny. Krásne bolo vidno aj ubytovňu, kde sme dva razy prespali. Na to, ako bolo ráno, sme si lepšie počasie ani nemohli želať.
Pristihol som sa, že sledujem Barboru, ako skáče z kameňa na kameň, ani keby cez rieku, smerom k prameňu. Strašne sa mi páčila, pripomínala mi mačku. Elegantné línie tela, dokonale harmonické krivky, pružný, často používam slovo kultivovaný, pohyb - hlavne kultúra pohybu sa mi u nej vždy rátala.
Neodtrhol som oči (ani som nechcel) od tej nádhery, ktorá sa práve zohla k zachyteniu vody do pohára, krásne tmavé vlasy jej pritom padali do tváre. Nosila ich voľne, na dievčatách sa mi to veľmi páči. Mala vlasy čokoládovohnedej farby - tmavá horká čokoláda na varenie. Blyslo mi hlavou, že ako opis to musí pôsobiť smiešne, ale v tej chvíli ma presne to napadlo.
A v tej istej chvíli mi aj došlo, že ju fakt ľúbim. Nie ako dievča, s ktorým som sa náhodou stretol na ceste. Bol som do nej úplne normálne buchnutý. Bolo to ale i niečo iné, lebo sa mi do toho miešala nepríjemná istota, že na konci cesty sa asi naveky rozídeme. V tomto okamihu ma to ale ani nenapĺňalo smútkom. Naopak, vravelo mi to: Uži si to, kým je čas.
Ja jej to isto nebudem schopný povedať, aspoň teraz nie. Ale poviem jej to. Rozhodol som sa, že jej to musím povedať. Dal som si limit týždeň - viac nie. Potrhlé myšlienky šestnásťročného stredoškoláka na prázdninách.
"Na čo myslíš?" ten hlas - o ňom sa mi bude isto dlho snívať. Často sa ma pýtala presne na toto, aj keď mohla tušiť, že poviem neviem.
"Je tu nádherne," povedal som ticho, aby to neznelo blbo. Pozrel som na ňu a počkal, kým pohľadom odbočí, oči nikdy nesklopila. "Vyzerám previnilo," prezradila raz, "radšej uhnem nabok."
"Čas!" pousmial som sa ironicky po malej chvíli. Kašlať na prachy, čas je to, čo nás fakt tlačí. Barbore muselo prísť fajn, že občas sa cítim v "prese" aj ja. Pomalý, ale istý tlak, ktorý na nás vyvíjal blížiaci sa koniec prázdnin bol zrazu tak nemilosrdný. Štvala ma bezmocnosť, s ktorou raz budem musieť dať Babore úplne posledné zbohom.
"To the sea...," povzdychla si Barbora úryvkom piesne Time od Alana Parsonsa, ktorú som pár razy hral. Čas tečúci ako rieka do mora. Čo je potom v mori všetkého toho času?
Myšlienky preskakovali z jednej na druhú. Došlo mi, že aj v úžasne krátkom čase sa môže človek pozerať na istú situáciu s nadhľadom. Môj prvý rozhovor s Barborou som sprvoti hodnotil trápne, ale nech bol, aký chcel, mal význam.
Stál za čo len jedinú hodinku z celého tohto výletu. A to mi bohato stačilo.
Žijem asi pre súčasnosť, čo bolo včera, už skoro neviem (ale nezabúdam to pekné), a čo príde zajtra - tým sa nechám prekvapiť. Samozrejme, že i trochu plánujem - hoci zväčša skôr len fantazírujem. Zisťujem, že tieto prázdniny budú stáť za to. Viem to, cítim to. Je to práve jedna z tých krásnych chvíľ - len v trošku dlhom podaní.

Šel jsem po odkvétající louce. Vzduchem létala semínka pampelišek. Některá letěla vzhůru, jiné se lehce snášela k zemi. Posadil jsem se na louku. Pozorování uvolňujících se semínek z jejich mateřské pampelišky mi připomnělo postoj mnoha lidí k životu na světě. Některá semínka se uvolnila hned jak mohla. Jen co semínka dozrála, chtěla pryč. Věděla, že je čeká dlouhá cesta a čím víc času ztratí vyčkáváním, tím méně příznivější podmínky budou mít ve svém novém životě. Ostatní semínka se držela své "maminky" zuby nehty. Mohl foukat silný vítr - který byl pro semínka, která se už vydala na cestu, velmi příznivou okolností - ale ta, která byla ještě na pampelišce, se držela o to více. Semínka si myslela, že tu bude jejich mateřská pampeliška navždy.

Přesně tak je to s lidmi. Když zafouká, bojí se, aby se jim nic nestalo - nejsou připraveni na cestu dál ( neříkám, že každý věřící je vždy připraven na všechno - člověk je přeci jenom člověk ). Ovšem věřícího pokud postihnou nepříjemné události - spolehá o to více na Boha. Lidé, co vědí, že smrtí nic nekončí, se zařizují již dopředu. Snaží se, co nejrychleji a co nejvíce dospět ve víře, dostat se dál, vědět a znát. Vždyť každý se bojí neznáma. Pokud si však v Bibli přečteme, co nás čeká, čeho se můžeme bát? Vždyť jediný vládce všeho je s námi .) a to napořád. Smrt může přijít kdykoli a kdybychom nebyly připraveni, kde skončíme? Proto nelpěme a nedržme se tohoto světa jako kdyby znamenal vše. Jsme tu jen dočasně - stejně jako ta semínka na pampelišce. Pampeliška jednoho dne zvadne a pohltí ji zem. Stejně tak je to na světě. Jsme na něm jen na tak krátkou dobu. Naše cesty vedou dál.

Entretanto, fazer alguns posts de vez em quando tratando destes assuntos pode ser muito interessante e útil para os que freqüentam aqui. Esse primeiro será uma "experiência"... :-)

Deixa eu parar de enrolar...

Muitas e muitas vezes já conversei com meus pais, amigos e com minha namorada sobre cestas [de presente]; seja para a(o) namorada(o), presentear alguém especial, deixar o presente mais "agradável" aos olhos de quem vê.

Alguns amigos mais próximos quando precisam de ajuda, ligam pedindo opiniões sobre cartões, embalagens, etc -- e eu faço o mesmo quando preciso. Por esse e por outros motivos, resolvi escrever um post com dicas para fazer uma cesta de presente. Simples (e barata) e que dão um toque especial.

É lógico que cada um faz aquilo que acha melhor; alguns preferem fazer embrulhos caprichados em uma data especial, outros preferem para qualquer ocasião, e outros são do "quanto mais simples, melhor". No final, todos tem o mesmo valor, até porque, o presente em si é algo apenas simbólico, nada mais que isso.

Acredito que os leitores já devem estar falando: Será que ele vai escrever muito antes de dar as dicas!?

Mas é que vocês sabem: propaganda é alma do negócio. E olha que as vezes acho que o sujeito dessa frase está trocado. :-P Mas vamos lá...

O mais importante da cesta: o presente, é claro.

Não que os outros detalhes sejam menos importantes, é só uma questão de "foco". Quando você faz um embrulho bonito, com detalhes, você cria uma expectativa e ela não pode ser quebrada após o desembrulho. Portanto, a escolha do presente "principal" é de extrema importância e por isso deve ser feito com carinho.

Antes, deixa eu já dizer uma coisa: parem de achar que somente coisa cara é boa. Isso é a coisa mais non-sense que pode ser pensada na compra de um presente. Existem presentes úteis, de boa qualidade e a preços acessíveis espalhados por toda parte, tudo é uma questão de procura. Comprar somente presentes caros, além de demonstrar uma falta de bom senso com o seu salário é, convenhamos, de uma "comodidade" (para não dizer desprezo) tremenda.

Na escolha do presente, ter em mente o que a pessoa que você irá presentiar gosta é essencial, ou irão dar uma de Tia-de-longe que nunca acerta. :-P

A cesta:

Escolher uma cesta é simples, pois em qualquer loja de embalagens, de R$1,99, ou até mesmo em uma papelaria é possível encontrar cestas 3B (Boa, Bonita e Barata). Eu aconselho comprar a cesta após já ter realizado a compra do presente "principal", afinal ela precisa ser do tamanho certo -- entenda tamanho certo como aquela em que o presente não queira "saltar" de tão apertado que ele está.

A embalagem é outro item [da cesta] barato e fácil de ser encontrado. Até porque nós guardamos embrulhos legais embaixo da cama -- isso é mania --, e nunca damos a eles utilidade. Essa é uma boa hora para isso!

Dê utilidade para aquele monte de papel colorido que sobrou, aquele papel celofane ou aquele papel crepon; use-os no fundo da cesta para dar um "toque a mais", invente algo, seja criativo. ;-)

Depois de arrumado: embalagem para a cesta

A embalagem da cesta é opcional. Alguns preferem colocar apenas o presente embrulhado dentro da cesta e pronto! Outros já preferem criar uma expectativa um pouco maior colocando a cesta com os presentes embrulhados dentro de outra embalagem.

A dica para esses é que utilizem o papel celofane, ele é mais fácil de manejar e fica mais em conta. É claro que existem alternativas, é só usar a criatividade. ;-)

Detalhe final: cartão

Fica a critério da pessoa colocá-lo dentro ou fora da embalagem.

O cartão é um detalhe importante, pois ele depende da ocasião. Se o presente for para a(o) namorada(o) (esposa(o)), comprar cartão pronto está fora de cogitação; é muito mais bonito e carinhoso uma carta de próprio punho. Entretanto, se for um aniversário (festa) normal, compre um cartão simples ou escreva você mesmo um simples.

Ah, outro detalhe, capriche na letra! Veja bem, quando você fechar o envelope, irá somente a carta, você não poderá ir junto para explicar o que está nela... :-P

No final de tudo isso, garanto que você terá em mãos um presente bem embrulhado e pronto para ser entregue em uma ocasião especial, para alguém especial, ou seja lá o que for...

Talvez -- não vou prometer -- eu colocarei algumas fotos de uma cesta de presente. Em média, aproveitando aquilo que eu tenho e usando a criatividade, o gasto final fica em torno de R$5,00 a R$8,00.

PS: Garanto que alguns leitores irão terminar de ler e perguntar novamente: "Mas que diabos isso tem a ver com ciência? E eu direi: "Nada"... :-)

Abraços.

Supertramp: Two Of Us

1/8
"Tvrdil si, že dobrých ľudí je dosť," obrátila sa na mňa Barbora. "Koľko si ich sám stretol?"
Usmial som sa, lebo jej otázky mi pripadali strašne zvedavé, ale nedalo sa povedať, že by mi vadili. Mali ale stále väčšiu osobnú váhu. A práve tieto otázky sa na mňa hrnuli v poslednej dobe častejšie.
"Veľa," odvetil som jednoducho, nechcelo sa mi rozoberať jednotlivé postavy, ktoré kladne zasiahli do môjho života. Barbore to napodiv stačilo.
"Ty máš dosť pevnú vôlu, však?" tentoraz trafila vedľa.
"Ani trochu," pokrútil som odmietavo hlavou, "často sa dostanem do takého rozpoloženia mysle, že minútu premýšľam, či urobím čosi, čo by mi zabralo možno len pár sekúnd. A pritom viem, že ak si poviem teraz!, tak už ma nič nezastaví, ale nechce sa mi povedať si to."
"To je aj u mňa bežné; často ma napadá, že máme podobné myšlienkové postupy," pousmiala sa súhlasne Barbora.
Konieckoncov sme zrejme podobné postupy v otázke ľudskej nerozhodnosti nemali sami. Verím tomu, že človek váha tak často, ako to len ide, sám si to ani moc neuvedomuje. Alebo mu to chvíľu trvá. Veď aj to je krásne... že nie sme dokonalí. Priznávanie si chýb robí človeka lepším.
V tej chvíli ma neviem prečo napadlo, že som ju podcenil. Zdalo sa mi blbé, že mi to došlo až teraz, v momente, kedy sa ani nepokúšala mi to dokázať. Ale retrospektívne som si uvedomil, že sa o to často snažila.
Vedel som, že občas ľudí podcením, hlavne po stránke intelektuálnej, ale je to voči nim nefér. Zmienil som sa jej o tom. "Ja som ten pocit ale nemala," namietla. Bol som rád, že to aspoň nedávam veľmi najavo. V jej prípade sa to totiž stať nemalo.
Lebo ona mala úroveň...

No slik se mi ni dal rihtat, okvirjat (ce ima kdo fajni program za štancanje okvirjev, da ni treba vsake posebej, mi nej javi prosim),... ker jih je preveč zato bom kr mini galerijo objavla, najbolj zagreti bose pač morali klikat na vsako posebej. (ampak se splača ;) )

Štart v Šempetru je bil ob 9h in tako je točno ob zmenjeni Gregov plavi BMW K100RS, tastov rdeči BMW K100LT, prijateljev rdeči Kawasaki VN1500 in moja črna lepotica nad lepoticami do konca spedenana Yamaha Virago 250 zarohnel v smeri galebov, borovcev in sonca. (številka na števcu kaže: 40058km)

Razlog za morsko turo je bil moto zbor MK Staaari rokeri v Umagu - kamp Stella maris. Na koncu sva kot ponavadi seveda spet ostala sama,... a je bilo vseeno super. Srečala sva celo par prijateljev... in vikend je minil kot bi mignil. Bil je velik zbor, ki se lahko primerja z večjimi zbori v Sloveniji, če ne največjimi. Večina je bilo seveda nas, potem so bili tukaj še makaronarji in nekaj hrdekov. Svakaaa čast pa gre organizatorjem, ker še nismo bili na zboru, kjer bi se vse začelo po planu ob uri. Od skupne vožnje, do družabnih iger... še na nebu smo zagledali oblak - motorista,... (glej slike). Pa ful se mi je dobr zdel, ker MI vozniki smo dobili zelene zapestnice na vhodu,... sovozniki pa bele,... in sevede se je men to (kot frišni voznici) fuuuuuul fajn zdel. Hehehehe - sem mogla kr poslikat. Aja, by the way nardila pa sma 425 slik.

Najbolj pa si seveda vsak motorist po dolgi prevoženi poti želi en fajni topel čist tuš, ki ti povrne energijo za pot domov, naslednji dan. Ni ga boljšga na zboru kot čisto pravi wc s tušem, da o čistoči sploh ne govorim, ker je bilo res vse tipi topi. Je bil rečmo wc sredi Umaga bolj umazan in manjši, kot tu na zboru. Pa še naj kdo reče da smo motoristi umazanci. Aja, kje sem ostala. No, ko smo prispeli do "kraja zločina", smo se razpakirali postavili šotor za naju (no, pridn Grega ga je - ker edn je mogu pač slikat, ne ;)  klasika, ja ) in se odpeljali na skupno vožnjo, ki je vodila po poteh ob vodi, z dvema postankoma. Ko smo prišli nazaj, so želodčki zahtevali svoje in čevapčiči so bili super. Hecno se je navaditi na kune, a je šlo. Nato sva ostala sama, saj sta se tast in kolega vrnila isti dan proti domu. No, midva sva potem poslikala družabne igre: se nasmejala ob metanju mašine v daljino, vlečenje (edn celo s cokli) vrvi, ki ji bila privezana na tovornjak in pa počasna vožnja - kdo prevozi določeno razdaljo zadnji, ne da bi dal noge na tla. Tu bi moral posebej ocenjevati še umetnostni stil, ker so bili super. Po uradnem delu zbora se je vse malo umirilo in tudi midva sva šla malo počivati ob vodo. Ležalniki na plaži so čakali,... meduz na kupu še v življenju nisem vidla tulk,... a to najbolj zagretih kandidatov ni zmotilo in so pogumno zaplavali. Seveda je bilo potrebno še v center Umaga pogledat, kjer se je na trgu odvijal skorajda mini moto zbor, saj je lepo število motoristov zavilo v center. Po pizzi pa sva se odpravila nazaj v kamp,... topel tuš in to je to. Ker sva predvidevala da bo noč spet glasna (kot se za moto zbore spodobi) - in ja, nisva se zmotila, sva okoli 23h raje kar zaspala,... dokler se je zaspati še dalo... in zamudila koncertni del zbora. Ampak ni panike, slike so na netu, slišalo se je vse (še predobro - alavera za štoflce v ušesih) pa zjutraj sva bila vsaj spočita, ker je bilo zanimivo gledati vse ostale, nenaspane, zakomirane, utrujene, ravnokar zaspale motorske kolege.

Zjutraj naju je prijetno zbudilo toplo sonce in ob 7h sva že pakirala, saj je treba dan izkoristit tako kot se reče. Malo pred 8h me je na vsezgodaj v dobro voljo spravil naš carinik, no Grega pravi da je bil policaj,... ko me je smeje vprašal da če sem včeraj prečkala mejo na drugem prehodu,... in mi je povedal da takih rogecov (na čeladi) pa ne morš spregledat in da se me je zapomnil. :D

Ob 8h sva v Portorožu nakupovala za zajtrk na plaži,... vmes malo pofotkala,... zaključila pa s kavo v Piranu in jo z napolnjenimi baterijami v glavi mahnila proti domu. Pred koncem pa sva se morala ustaviti še v Domžalah, saj je bil ravno na nedeljo zbor MK Vaški bojsi, katere sva ujela ravno iz vrnitve skupne vožnje in sva lahko vse pregledala v "sprevodu".

Bajki si je doma pošteno zaslužil eno dobro kopel in glanc... potem pa ajat v garažo do naslednjega moto podviga. (številka na števcu je zvečer pokazala: 40550km)

Še več takšnih poletni moto vikendov si želim, saj je le ta minil brez motorskih nesreč - žrtev, zelo prijetno, ob morju, po dolgem času spet v šotoru, pod soncem in predvsem brez službenih, finančnih in podobnih prevelikih bremen. Se že veselim koncerta Siddharte v Ankaranu, kamor jo spet mahnem z mojo mašinco... do takrat pa uživajte vsak dan s polno žlico, kulkr se le da.

Foreigner: Waiting For a Girl Like You

1/8
Keby som sa mal vykašlať čo len na polovicu vecí, ktoré som dosiahol, nevedel by som si sám seba predstaviť. Z momentálneho pohľadu by som bol šedý priemer, čo je podľa mňa najhoršie. Verím tomu, že peniaze nemajú väčšiu moc ako sláva, uznanie a ocenenie okolia. Aj ja, človek na okolie málo pozerajúci, si na svojich očividných úspechoch zakladám, ale nepovažujem to za svoju slabosť, naopak - to je vlastnosť, s ktorou som sa dostal tam, kde som. Mnohí by ma z tejto stránky odsúdili ako ctižiadostivého človeka, no nech. Ctižiadosť patrí podľa mňa ku kladným vlastnostiam, ale nesmie prerásť v súperenie ponášajúce sa na konkurenčný boj s tvrdými dopadmi na obe strany.
Je tu ale vec, ktorú by mi vytýkať mohli. Aj keď sa so svojím sebavedomím nijak netajím, občas sa obaľujem do skromnej schránky; ľudia si totiž skromnosť cenia. Ale ja sa týmto osobne nezaťažujem. Ak mám podobný problém, riešim to z hľadiska filozofického. Uspokojujem sa faktom, že všetky moje zápory vyvážia niektoré chvályhodné vlastnosti, rád mám svoje svedomie v poriadku. Cením si úprimnosť, lojalitu a lásku. V týchto otázkach som často až zásadový, cítim sa lepšie, aj keď viem, že sa kvôli tomu so mnou často zle vychádza. A aby som upresnil pojem láska, nemyslím tým len náklonnosť k partnerke (u žien podľa možnosti k partnerovi), ide mi o širokospektrálny cit, lásku ako takú. Je to záležitosť, o ktorej sa mi tažko rozpráva medzi vrstovníkmi - tí sú už všetci síce dospelí, ale na vážne reči čas nemajú. Preto sa veľmi často obraciam k skutočným dospelým, alebo k typickým deťom, s ktorými si pokojne zahrám na vojakov, len aby som sa nenudil s mojím tesným okolím.
Som teda isto trochu zvláštny. Viem si priznať slabosť, blbosť, nie som dospelý, ale psychikou mám k tomu bližšie ako mnohí iní v mojom veku.
No koniec chvastania. Teraz sa pozriem na Barboru, pokúsim sa ju tak trochu načrtnúť, aj keď v mnohom jej správanie hovorí za všetko.
Viem isto, že mi bude chýbať, aj keď sme sa spoznali len pred troma týždňami (ale aj to je pri nej fantasticky naplnená doba). Ak na začiatok podotknem, že som mal viac kamarátiek ako kamarátov, isto nebudem ďaleko od pravdy. Dovoľujem si preto tvrdiť, že sa v dievčatách ako tak vyznám; viem ich posúdiť pomerne skoro.
Barbora (možno sa to stane na dlhú dobu moje najobľúbenejšie meno) bola pre mňa veľkým prekvapením. Jej úprimnosť si s mojou v ničom nezadala, až na to, že nebola úprimne drzá, ale fakt, že som ju ešte nevidel povedať človeku do očí, čo si o ňom myslí, môže vychádzať len zo spoznania jej vlastností v ničím nerušenom okolí. Mne už povedala do očí kadečo, ale nikdy nič zlého. Síce si samozrejme občas zakritizovala.
Barbora mi niekoľkokrát naznačila, že nie je taká slabá (fyzicky), ako sa na dievča patrí(?). No ja osobne som ju spoznal za okolností, ktoré na ňu vrhali svetlo ako na krehkú bytosť. Nenapadlo ma ju v čomkoľvek pokúšať, nikdy nebola nálada taká, aby sme si navzájom čo len zo srandy vešali bulíky na nosy. Ona sa ani potreba utiahnúť si z toho druhého neozvala...
Typické lenivé ráno s typickým mrholením. Každý isto pozná. Zababušení do spacákov sme popíjali ranný prídel teplého čaju. Počasie nám akosi neprialo, ale údajne sa to malo zlepšiť.
"Napadlo ma," začala Barbora, "že človek sa za niekoľko posledných etáp vývoja strašne zmenil." Rozhodol som sa, že v tomto rozhovore budem viac pasívny, isto to aj tak dlho nevydržím. Bol som len zvedavý, čo z toho sama vykúzli.
"Vieš, nemal by podliehať," upresnila.
"Okoliu?" zaujímal som sa.
"Hej, napríklad...," kývla hlavou, "ale aj móda. Dnes... keď niekto nejde s módou, nemyslím tým len obliekanie, je niečo menej, než tí ostatní. Nie je to blbé?"
"Je," odvetil som lakonicky a pozrel jej s úsmevom do očí skúmavým pohľadom popod obočie, pri ktorom vždy vraštím čelo.
"Však ma nepočúvaš," podozrievala ma.
"Nemáš dnes nejakú špatnú náladu?" spýtal som sa vložiac do toho dosť irónie, "dobre vieš, že to nie je pravda."
"Ty moc móde nepodliehaš, verím tomu, že sa češeš tak ako teraz už sto rokov - napríklad," pokračovala Barbora pokojne ďalej, ani keby si mojej obrannej (ale dosť uštipačnej) poznámky nevšimla.
"Napríklad," súhlasil som.
"Ale takých ľudí je málo," pokrčila Barbora plecami.
"Na svete je päť miliárd ľudí," usmial som sa. Barbora tušila, že nadíde moje výnimočne optimistické kázanie, "boli doby, ver mi, hovoril som si to isté, ale človek nesmie prepadať pesimizmu. O babe tvojho formátu som kedysi len sníval, dnes je to skutočnosť."
"Sakra, to je kosa," zadrkotala na to Barbora zubami. Nevedel som, či to povedala preto, lebo nechcela zareagovat na moju reč, alebo fakt len mimochodom.
"Potom kto nepočúva...," sťažoval som sa s výrazom džavotajúceho deca, "radšej idem spať."
"Ráno o deviatej?" spýtala sa ma, tón zodpovedal otázke typu: Šibe ti? Asi mi fakt šibalo, ale vonkoncom mi to nevadilo.
V ďalších tichých desiatich minútach sme dopili čaj a zbalili stan. Pršať prestalo, a tak sme si to vyšlápli do vyšších polôh. Na svet sa občas treba pozrieť z výšky, ale nie povýšene. Trocha nadhľadu nikomu nikdy neuškodila. Túžba stúpať je staršia ako ľudstvo samotné, každý chce vyššie... akoby nám chýbali krídla. Zaujímali by ma pocity nerozumných bytostí, zvierat; či aj ony chcú najväčšmi to, čo mať snáď nikdy nemôžu.